Behala som v lese. V ušiach mi znela hudba, ktorá mi dodávala energiu. Usmievala som sa. Len tak. Bez príčiny. Bolo mi dobre...
Dostala som chuť pozrieť sa na všetky fotky, čo mám v albume a vybrať tie, kde je táto zvláštna energia zachytená.
Kde je zachytené to, ako je ľuďom v ten moment proste dobre... pokračovanie článku
Sedel na gauči a miesto futbalu nervózne pozeral na hodinky. Vstal a buchol päsťou do stola: ,,Kde sa flákaš? Som hladný!!!“ zaškrípal zubami. Adrenalín mu stúpal do hlavy, ktorá bola plná hnevu, že po 25-ich rokoch zrazu nie je jeho žena z práce doma presne o šiestej a nechystá mu večeru. Povie jej, aká je krava. To rozhodne! A ešte jej dá facku, aby nezabudla, kto je tu pánom. Pripravoval si scenár, a pritom sa zhlboka nadýchol, až sa mu nozdry doširoka roztvorili a on sa v odraze dvierok od mikrovlnky zazrel ako víťaz. Uľavilo sa mu. pokračovanie článku
Prvá spomienka, ktorej som si vedomá. Prvý moment, kedy som začala vnímať. Prvý pocit, ktorý neupadol do zabudnutia...
Som malé dieťa. Veľmi malé. Ešte sa neviem vyjadrovať znakmi pospájanými do slov, dávajúcich význam. Stačia mi slzy a smiech. Ešte sa radujem z toho, že môžem voľne lietať, s úžasom otváram ústa nad vecami, ktoré dospelí už dávno nevidia, ešte stále si myslím, že mama sa bude celý život iba usmievať a schovávať ma pod svoje krídla. pokračovanie článku
Dala som do auta poslednú tašku (desať pohárov zaváraného leča mužovi na večere) a kvety zo záhrady. Adam už sedel v autosedačke a nervózne húpal nohami. Ešte som rýchlo vyčistila prednú dosku a volant od mačacích chlpov a ťapiek (mierne pootvorené okienka cez noc a mačky z celej dediny si urobia v našej oktávke trojhviezdičkový hotel. Čo troj, päť, máme tam svetlé poťahy!) a pusa s celou mojou rodinou. Zatláčam slzu, objímam mamu a „za všetko“ ďakujem.
,,A venuj sa viacej tomu malému, nech už konečne chodí na nočník!“ hovorí pri sledovaní, či dobre cúvam z brány. Tvárim sa, že som nepočula a s Adamkom robíme veselé pá pá. Tak zasa o mesiac... pokračovanie článku
Ležala na posteli spálená od slnka a triasla sa zimou. Len na pár minút oprela svoje biele nohy posiate rozkošne zlatavými chĺpkami o zábradlie balkóna, prijímala energiu so spojenými palcami a ukazováčikmi, keď začal vo vzduchu okrem energie visieť slabý zápach páliacich sa vlasov. Rozkošné zlatkavé chĺpky podľahli neplánovanej depilácii, ktorá už nebola až tak rozkošná. pokračovanie článku
Vonku bola šedivobiela hmla. Pozerala som do nej a nevidela nič. Žiadny obrys, žiadnu hviezdu, žiadnu horu, spoza ktorej každé božie ráno vyjde slnko a s ním pocit, že stále žijem, že mám domov, že existuje aspoň jeden človek, ktorý ma miluje, že toto je realita, mne tak dôverne známa... pokračovanie článku
Sedela sama vzadu v tej najzastrčenejšej univerzitnej lavici. Položila si hlavu na svoju pažu a prišla si v tej chvíli absurdne šťastná, že ju má: takú mäkkú a zároveň pevnú, posiatu znamienkami.
Dobre sa na nej leží, keď sa nemá o koho oprieť.
Jedno oko sa ukladalo k spánku (celú noc sa cez telefón rozchádzala s bývalým...už stokrát!), druhé striehlo na približujúcu sa profesorku. Profesorka matematiky ju nemala rada. Nemali ju radi ani jej spolužiaci...teda spolužiačky- samé ženy, poctivé v príprave na vyučovanie, porovnávajúce svoje známky v indexe, čakajúce na sex až po svadbe, majúce jediný sen: byť učiteľkou... pokračovanie článku
Kráčame po anonymnej ulici pred našim anonymným domom. Môj syn Adam každú chvíľu zakopne, rozpleští sa na zemi a čaká. Zem je studená a špinavá, a ja som nervózna, že do obchodu vzdialeného 200 metrov ideme už 20 minút(a že som mu asi kúpila o číslo väčšie topánky). Idem tak pomalým krokom, že mám pocit, že stojím, a pritom volám jedinú účinnú vetu: ,,Tak poď rýchlo, uvidíme TRAKTOR!“ Keď sa otočím, v diaľke vidím Adama so sopľavým nosom obdivovať anonymné okná, akoby vedel, aké tajomstvá si za nimi každý úzkostlivo stráži. Z posledných síl ho beriem na ruky. Už je to veľký chlap... pokračovanie článku
Keď sme sa stretli, myslela som si, že som dospelá a skúsená žena. Že už nemám právo správať sa ako malé dieťa. A načo by som to aj robila, byť dobrovoľne zraniteľná... pokračovanie článku
Sedela som na tvrdej stoličke a okusovala si zádery okolo nechtov. Cítila som sa taká maličká; studený pot, ktorý ma zalieval skôr podporoval moje zakrpatenie ako rast. Psychiatrička, len o pár rokov staršia ako ja, sa na mňa zadívala pohľadom, ktorý hovoril za všetko: ,,Panebože, tak čo s tebou?“ pokračovanie článku
Myslela som si, že je to normálne. Keď sa muž a žena bijú. Súperia o moc a posledné slovo. O to, kto bude v očiach svojich detí lepší, starostlivejší a milujúcejší. O to, kto dáva viac a kto viac berie, o to, kto viac pomáha a kto má blbšie reči, o to, kto komu viac skazil život a zmaril všetky nádeje. pokračovanie článku
Sedím na zemi a opieram sa o manželskú posteľ ozdobenú ryhami po detských zúbkoch. Pozerám do okien naproti a rozmýšľam, či si mal pravdu, keď si tvrdil, že sa na nás všetci pozerajú a bavia sa na našej dráme, na slzách jedného muža a ženy, ktorým je všetko tak strašne ľúto... pokračovanie článku
Bol vysoký a vyrovnaný (ako som neskôr zistila, iba chrbtom). Všetkých si omotal okolo ruky svojou priateľskou povahou a vtipom (na ich účet). Nič nedával zadarmo, ale vedel to krásne zamaskovať. Tú masku dával dolu iba predo mnou. Vo svojich tridsiatich rokoch žil v jednom malom byte so svojou matkou, ktorá mu do práce každé ráno žehlila avivážou navoňanú košeľu. Jedného rána odišla skôr a ja som mu miesto vyžehlenia rozšafným výskokom do výšky oznámila, že som vyhrala casting na svoju prvú reklamu.
,,Ako je možné, že si tú prácu dostala zrovna ty? S kým si sa vyspala? Vyškriabem ti oči, aby si sa s nikým už nemohla kurviť!“ povedal on a mala som vyžehlené. pokračovanie článku
Keď sa začne hlásiť o slovo jar, keď v jeden deň svieti slnko, prší, fúka a padajú krúpy, keď si na hodinkách posúvame čas, mne začína časovo neohraničené obdobie zmätenosti, lenivosti, melancholickosti a vlčieho hladu.
Jediné, po čom túžim, je zamotať svoje slabé telo do perín a zbaviť sa všetkých myšlienok, ktoré mi vo vysokej rýchlosti narážajú do lebky. Aj to ma bolí. Predstavovala by som si to tak, že by môj muž ráno v tichosti vstal o pol šiestej spolu s malým, prebalil ho, nakŕmil a priniesol mi do postele dvadsať šesť belgických praliniek (hlavne s orieškami) a štyri švajčiarske čokolády, so slovami: ,,Papaj miláčik, potrebuješ veľa energie a serotonínu, ja sa o všetko postarám!“
Ešteže chodíme raz do mesiaca na víkend k babičkám... pokračovanie článku
Každé ráno u nás vyzerá rovnako. Môj muž nalepený na stene ako prizabitý komár, ja na opačnej strane objímajúca detskú postieľku. V nej leží plyšový lev a modrý medveď. Náš syn zaberá svojim malým telom celú manželskú posteľ. Za tých deväť mesiacov, čo sme ho medzi seba pustili, som sa ani raz nezobudila sama. Z nádherného sna, v ktorom ma môj muž vášnivo objíma, ma preberá vypichnutie môjho oka detským prstíkom (Adamko hrozne rád ukazuje, kde je oko...hlavne, keď spím). Bývajú však i mierumilovnejšie rána...to keď ma budí ťahaním za vlasy (z toho mu ich zo dvadsať zostane v dlani), naťahovaním gumičky na podprsenke, fialovým cucflekom na krku po zúrivom prisatí alebo uvelebením sa na mojej hlave a obzeraním terénu: tak čo zhodím, kam spadnem, čo dnes vyvediem?
Dvadsať minút ho otáčam smerom k otcovi so slovami: ,,Hľadaj oko, kde má tata oko?", ale tata má aj fúzy, ktoré pichajú, a tak sa tej hopsajúcej naspeedovanej veveričky- každé ráno o pol šiestej- už proste nezbavím. pokračovanie článku
Otvorím detské oči a v prvej sekunde skúmam, kde som: nado mnou porcelánový luster s dvomi čiernymi bodkami, ktoré pripomínajú muchy, obrovská, bielo-modrá „duchna“, v ktorej sa strácam, za oknom vášnivo debatujúci vtáci a neruší ich ani štekot Šarika, ktorý ma volá rýchlo von, aby mi neuniklo nič z toho neuveriteľného, čistého, voňavého, dedinského života. Mám chuť od radosti zvýsknuť.
Zoskočím z vysokej manželskej postele ťahaná vôňou čerstvého kakaa a vidím v zástere zhrbenú, maličkú a neskutočne krásnu babičku. Moju babičku. pokračovanie článku
Naša planéta žije vo sne. Tento sen nám pripadá ako realita: veríme mu a naháňa nám strach.
Uverili sme ilúzii a skreslenými predstavám. Uverili sme, že musíme vyzerať dokonale, aby sme boli úspešní a zaslúžili si obdiv. A na zúboženej planéte pribúdajú čoraz mladšie deti trpiace anorexiou a bulímiou. Uverili sme, že čím viacej toho budeme vlastniť, tým viac budeme šťastní. A na zúboženej planéte pribúda čoraz viacej nespokojných ľudí, ktorí si závidia. Uverili sme, že existuje dokonalý vzťah, kvôli ktorému nebudeme musieť nič obetovať, ani sa zmeniť...a na Zemi je čoraz viac a viac opustených ľudí, ktorí už nedokážu úprimne milovať. pokračovanie článku
Moja babička mala nad posteľou veľký obraz Panny Márie a mne sa pod ním strašne dobre spalo. Bola to ona, kto ma naučil pomodliť sa každý večer pred spaním a poďakovať: ,,Andělíčku moj strážničku, opatruj mi moju dušičku, opatruj ju vo dne v noci, od ďábla a od zlé moci...“ (jej českoslovenčina mi dodnes príde nenapodobiteľne hrejivá). Vo svojich detských modlitbách som Boha prosila, aby moja maminka a tatino boli zdraví, aby sme všetci boli šťastní a mali sa radi. A aby mi kúpili, prosím prosím, bieleho psíka. Amen.
Lenže psa mi nekúpili, hádali sa čoraz viac a ja som sa prestala modliť. pokračovanie článku
Nemohla som sa dočkať dňa, kedy budem oficiálne svojprávna rodičom oznámiť Au revoir, ja odchádzam. Ja a kamarátka Anička, čerstvo odmaturované Cicy Micy (ako by nás nazval môj kamarát kaderník), sme sa jedného slnečného dňa vybrali hľadať šťastie do veľkého sveta. Do mesta, kde to žije, do mesta splnených snov a úžasných ľudí (rozumej bohatých a úspešných, známych a krásnych). Do mesta, kde každý musí dospieť k sláve, keď už sa volá Bratislava. pokračovanie článku
Bolo nádherne. Slnko svojou mohutnosťou dávalo najavo, že už ho nebaví krčiť sa a ustupovať. Ani ja som nemienila ustúpiť, a tak som sa pohádala so svojim mužom a potom, čo bez slova odišiel bohvie kam, som unavená, ubolená, urazená v tmavom kúte nášho bytu vyronila pár sĺz. Nahlas a sama pre seba. Ani môjho syna, ktorý sa práve naučil liezť, som svojim dramatickým výkonom nezaujala. Konsternovane skúmal šnúrky na topánkach. A práve jeho nezáujem spôsobil, že som si po prvýkrát prišla vyslovene smiešna. Trápna vo svojom umelom nešťastí, púšťajúc si k nemu smutné piesne. Úbohá, čokoľvek zmeniť, tým že sa nezmením. Musím začať bojovať... pokračovanie článku
Doma už nevydržím ani deň. Svoju úlohu som splnila drahí rodičia. Maturita za samé (čert vezmi ten týždeň, čo som ležala pod posteľou a trhala si vlasy, omdlievala od zistenia, že sa to nemám šancu naučiť, schudla aj to posledné, čo zo mňa robilo ženskú...a následne zistila, že to bola len obyčajná fraška...maturitu predsa urobia všetci!!!!), na vysokú školu ma prijali (aj keď nie na tú, ktorou by som sa mohla hrdo chváliť, ale titul bude mami, neboj!) a...mám osemnásť. Som dospelá a potrebujem dýchať. Som dospelá a potrebujem sa rozhodovať sama za seba. Som dospelá a potrebujem zarábať vlastné "love". Som dospelá, hrdá, rodičovskými radami preplnená a nie je mi za nikým a ničím smutno. pokračovanie článku
Robia výskumy a analýzy. Hľadajú nový prototyp muža a ženy. Vymýšľajú tabuľky, do ktorých by náš mohli všetkých natlačiť. Pýtajú sa, aké sme, po čom túžime a čoho sme sa museli vzdať. Hovoria: V blízkej budúcnosti už nebude žena potrebovať muža ani na to, aby jej urobil dieťa. Stačí zájsť na špecializovanú kliniku. Bude teda silná, samostatná, opačnou hemisférou mysliaca žena ešte vôbec na niečo potrebovať MUŽA? pokračovanie článku
Keď som bola malé decko, často som mávala kašeľ. Čierny, modrý, fialový...podľa toho, v akom tričku som išla práve do škôlky. Jedna postieľka vedľa druhej a tridsať trpaslíkov musí po obede spať, aj keď sa im zrovna nechce. Vždy pomáhalo, keď sme sa na striedačku škrabkali na chrbátikoch s trpaslíkom od vedľa, a keď súdružka zmizla v komôrke, hrala sa dokonca aj hra Milá babičko tečka, posílám ti škrečka...Ale mať kašeľ bolo hriech. pokračovanie článku
Každé ráno, presne o sedem nula nula, náš syn otvorí doširoka oči a začne sa radovať: ,,Jééé...jééé...“ Jeho prvé citoslovce. Je tu len štyri mesiace a všetky nové dni sa mu zdajú byť krásne. Užasnuto sa díva do neba na vo vetre sa pohybujúce listy stromov, s údivom pozoruje tiene, čo sa naháňajú po sedačke v aute, so zatajeným dychom si obzerá svoje malé ruky, zapletené do seba. Všetci ľudia sú v jeho očiach dobrí. Nerozlišuje, neodsudzuje, nevyberá si: na ulici rozdáva bezzubé úsmevy každému, kto sa ocitne v jeho zornom uhle. Aj samému sebe v zrkadle... pokračovanie článku
Do čakárne kojeneckej ambulancie prichádzame ako vždy neskoro. Sestrička mi malého berie z ruky už medzi dverami. Ani mu nestihnem vyzliecť svetrík a pošepkať, že ho čakáme vonku, že bude všetko v poriadku, že ho len malá včelička pichne do ručičky... pokračovanie článku
Sedím vo vani a púšťam na seba horúcu sprchu. Dokázala by som takto tráviť celé hodiny, keby na mňa neustále niekto nekričal z vedľajšej izby, že mám už vyliezť a nemíňať drahú vodu (najprv to bola mama, dnes je to môj muž). V predstave, že som tam podozrivo dlho a ticho, prídu ma skontrolovať, či som sa náhodou neutopila. A vyrušia to moje krehké ponorenie samej do seba... pokračovanie článku
Po krásnych troch hodinách spánku, za celonočného disharmonického podmazu: ,,EEEEE...“ (sen o štartujúcom trabante sa stretáva s realitou: to len dvojmesačný syn uvoľňuje vetry), čítam polorozlepenými očami SMS správu od mojej mamy: ,,Hneď ako ste včera odišli, sa stratilo jedno naše mačiatko. Choď k autu, otvor motor a volaj cici cici, či tam náhodou niekde nevliezlo!“ pokračovanie článku
Mali sme prvé rande. Oblohou prehrmela letná búrka. Už si ma čakal, premočený na kosť, sústredene skúmajúc nápojový lístok. Vošla som úplne suchá, aj keď cesta za tebou bola nekonečná, plná zmätených turistov, splašene pobehujúcich sem a tam, hľadajúcich únik pred kvapkami. Povedal si, že keď som vošla, zostal si v nemom úžase ako žiarim, akoby vystúpilo slnko spoza mrakov do tohto baru v podzemí. Vrazila som ti pusu. Úplne prvú. pokračovanie článku
- Na čo myslíš?- spýtal sa ma môj muž.
- Na nič...len som sa akosi stratila v myšlienkach, - úsmevom sa snažím zakryť nechuť k
takýmto otázkam. pokračovanie článku
Předem se omlouvám všem těm, kteří očekávali další z blogů mé ženy. Není to z důvodu, že by teď Vlastina nedělala nic jiného než kojila a přebalovala plínky, a tak na psaní blogů neměla čas. Nikoliv. Porod našeho prvního dítěte však ve mne zanechal takové zážitky, že jsem přistoupil na její nabídku, abych se k tomu, zde na jejím prostoru, vyjádřil a popsal ho z mého úhlu pohledu. Z pohledu, který byl v čase nejvypjatějším podobný jako pohled mé ženy, tedy od hlavy přes její břicho až tam, kde v jeden moment malý Adámek spatřil světlo světa, přesto dost odlišný. pokračovanie článku
Vôbec som sa nebála. Nebála som sa bolesti, ktorá ma pri pôrode čaká (ten dotazník kvôli epidurálke ste mi dávali zbytočne), nebála som sa, že budem rodiť v aute, počas hľadania voľnej pôrodnice (v dennej tlači písali, že tá „moja“ vyhlásila STOP stav- zavalil ju babyboom ). Jediné, čo ma vyvádzalo z rovnováhy, bola neutíchajúca intuícia, ktorá niesla obavy o moje každú chvíľu narodené dieťa. Sme už po termíne a dieťatko ešte nevstúpilo hlavičkou do panvy. Neustále ma nahlodávala myšlienka, že ono určite vie, prečo tam nechce zostúpiť. Že vie o nejakom probléme, o ktorom mi tu nemáme ani tušenie… pokračovanie článku
Zobudila som sa za svitania. V rušnej ulici pod nami bolo ešte ticho, dokonca ani smetiari ešte nedávali ranný, popolnicový basketbal. Nadskakuje mi celé brucho- dieťatko má štikútku (pišinko, kedy sa už konečne poučíš a nebudeš tak hltať tú plodovú vodu?). Môj muž ešte spí. Pohladím ho po tvári. Všímam si jeho prvé šediny. Milujem tie biele vlasy (dôkaz toho, že konečne dospieva ♥). Neotvorí oči, len jemne nahmatá moju ruku a pritiahne ju k svojim ústam. Druhú položí na bruško. V tom momente sa dieťatko upokojí, štikútka prestala a ono znova zaspáva. pokračovanie článku
-------www.vlastinasvatek.eu-------
vlastinaMyahoo.com
