Vlastina Svátková
Mojej najmilovanejšej a najkrajšej...
Otvorím detské oči a v prvej sekunde skúmam, kde som: nado mnou porcelánový luster s dvomi čiernymi bodkami, ktoré pripomínajú muchy, obrovská, bielo-modrá „duchna“, v ktorej sa strácam, za oknom vášnivo debatujúci vtáci a neruší ich ani štekot Šarika, ktorý ma volá rýchlo von, aby mi neuniklo nič z toho neuveriteľného, čistého, voňavého, dedinského života. Mám chuť od radosti zvýsknuť. Zoskočím z vysokej manželskej postele ťahaná vôňou čerstvého kakaa a vidím v zástere zhrbenú, maličkú a neskutočne krásnu babičku. Moju babičku.
