reklama

Obsluhovala som slovenskú kráľovnú

Nemohla som sa dočkať dňa, kedy budem oficiálne svojprávna rodičom oznámiť Au revoir, ja odchádzam. Ja a kamarátka Anička, čerstvo odmaturované Cicy Micy (ako by nás nazval môj kamarát kaderník), sme sa jedného slnečného dňa vybrali hľadať šťastie do veľkého sveta. Do mesta, kde to žije, do mesta splnených snov a úžasných ľudí (rozumej bohatých a úspešných, známych a krásnych). Do mesta, kde každý musí dospieť k sláve, keď už sa volá Bratislava.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (82)
Obrázok blogu

Zbalili sme si len jedny šaty a rifle, ktoré ako tak ušli, hlave aby na nás v tej úžasnej Blave každý nespoznal, že sme prišli z dediny. Ostatné vychytáme. Počítali sme, že prácu nájdeme hneď a bývať sme mohli zatiaľ u známeho, ktorý má vraj veľký dvojizbový byt. Bude nám sveta žiť...
Odžili sme si prvý týždeň. Síce sme sa zatiaľ neživili žiadnou prácou, lebo nikde nás nepotrebovali, zato sme sa živili jabĺčkami, ktoré rástli pri ceste. Iba nimi. Na ich chuť nezabudnem, zachránili mi život. V dvojizbovom malom byte okrem nás a kamaráta bývali ešte jeho ďalší piati kamaráti a na záchod sa čakalo ako na banány, keď ešte moja mama nosila trvalú. A potom, čo sme zas a znova utekali pred revízorom z električky, mi udýchaná Anička oznámila, že ide domov a radšej sa prihlási na Miss. Že ju niekto oslovil na ulici. To by sa jej na Myjave nestalo a tak spokojná, s novo nabudnutým sebavedomím mi zakývala z autobusu a nechala ma tu samotnú. Predstava stráveného (už oficiálne dospelého) leta v jednom byte s našimi a pýtania si dvadsiatich korún na kúpalisko, mi dodala neuveriteľnú chuť na jabĺčka, čo rástli pri ceste...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Sedela som na lavičke u fontány a čítala v mape. Musela som sa obrátiť hlavou dolu, aby som pochopila, ktorým smerom je tá ulica vlastne myslená. Sedela som u fontány, ktorá bola suchá ako môj jazyk, slnko mi pražilo na mozog, ktorý sa pokúšal rozhodnúť, či bude lepšie pracovať v noci na diskotéke alebo cez deň podporovať okrádanie turistov v kaviarničke s výhľadom na Dunaj. Možno to bola fatamorgána, ale zrazu sa predo mnou ocitol zvedavý deduško.
,,Čo hľadáš, ak sa môžem opýtať?“ oblečený do čierneho vyzeral zvláštne.
,,Hľadám si nejakú brigádu na leto a neviem, ktorým smerom mám ísť...“povedala som.
,,Ak si chceš nájsť prácu, musíš mať známosti!“ povedal s ľahkou iróniou.
Aha, tak takto to v tej Blave, meste plnom snov, chodí! Každý každého pozná a noví sa musia najprv zoznámiť, že ma to hneď nenapadlo!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Záhadný muž v čiernom ma zobral za známymi. Do novo otvorenej luxusnej reštaurácie, kde ma predal do rúk manažérovi Veverkovi a bez slova sa vyparil. Navždy. Veverka sa mi najprv pozrel do výstrihu, potom na zadok, opýtal sa, či viem anglicky a či mám čierne nohavice, hodil mi do rúk zásteru a tým som bola oficiálne prijatá ako nová čašníčka podniku. Veverka a ďalší dvaja manažéri boli Česi, tak ako aj šéfkuchár, barman a dvaja čašníci. Prišili sem, aby naučili Slovesa (ako nás pobavene nazývali), ako sa rodí luxusná reštaurácia, ako sa robí biznis, a kontrolovali, aby sme nekradli a neflákali sa...
Pripevnili nám na zásteru pagere, ktoré nám vibrovali do obličky a privolávali nás nimi po hotovú objednávku do kuchyne. Ak niekto z nás prišiel o sekundu neskôr, napríklad keď hosťovi otváral fľašku vína, šéfkuchár po ňom hodil tanier s jedlom a musel si ho aj zaplatiť. 600 Sk za porciu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Také nekresťanské ceny si v Blave dovtedy ešte nikto nedovolil nastoliť, a tak sme sa stali hitom. Najobľúbenejšou a najpreplnenejšou reštauráciou mesta snov, mesta úžasných ľudí. A práve len tí úžasní (rozumej bohatí a úspešní, známi a krásni) sa k nám chodili najesť. Členovia predstavenstva, s pupkom a uslintanou hubou, hrkútali jemné melódie svojim milenkám, ktoré prehĺtali jeden Xanax za druhým, aby si udržali dokonalú líniu a linku nad okom. Politici pili whisky a uzatvárali obchody, pravdepodobne veľmi výhodné, keďže odchádzali s tučnou obálkou v kapse. Ivanka Hlístová bola milá aj keď si vypila a nevedela nájsť východ, zato Monika Ebenová bola naopak vždy nepríjemná. Ani sa nepozrela do jedálneho lístka (ktorý sa každé dva mesiace obmieňal), iba zakvákala, že jej mám doniesť kačicu. Vrana k vrane sadá. Keď som jej ju priniesla, vypleštila na mňa oči a ako sopka, ešte bublajúca, sa ma opýtala: ,,Akože to čo má byť!?!“
,,Prosím to ste si objednala. Kačacie prsia s teľacím glazé so šalotkou a...“začínala som mať strach.
,,Ja som chcela ale tú kačicu, čo som mala minule. Toto môžete odniesť. Toto ja jesť nebudem!“ sopka vybuchla.
Aj v kuchyni. Šéfkuchár hodil jedlo do odpadkov a pre istotu vyhodil jedného slovenského kuchára: ,,Vy Slovesa jste líní jako prasata, ale my vás tady naučíme makat, sedřeme z vás kůži!!!“
Boli sme nuly. Iba Slováci. Ale predsa sa našiel ešte niekto, kto znamenal menej. Ukrajinci- matka so synom- ktorí od rána do večera, deň čo deň stáli za drezom a drhli pripálené hrnce, leštili poháre a fúkali si do krvi rozodraté prsty. Každú chvíľu im niekto nadával, že majú umývať rýchlejšie, inak poletia. Ani náznak odporu, ani náznak zlosti. Pokora. Prišli do úžasnej Bratislavy, aby našli lepší svet. Utiekli preč z pekla, aby našli nový zmysel života, aby si zarobili peniaze, aby mohli aspoň trochu žiť ako ľudia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nedávno som k nám pozvala na návštevu ukrajinskú kamarátku. Úžasná pani, matka dvoch mladých synov, ktorá v Prahe upratuje, žehlí, perie, drhne záchody u bohatých Izraelčanov, od rána do večera, deň čo deň za 70 korún na hodinu. Nechcela ani prísť, bez toho, aby mi upratala celý byt, a keď synovi priniesla tie najdrahšie a najlepšie plienky, čo u nás predávajú a ja sama si ich nedovolím kupovať, musela som sa smiať nad iróniou nášho sveta.
Spomenula som si na dávnu, úžasnú Bratislavu a pocítila vďaku. Vďaku za to, že ma zbavila naivných snov a zidealizovaných predstáv. Naučila ma, že tí, čo bývajú na konci rebríčku úspechu a úcty, sú väčšinou tí, čo by si to najviac zaslúžili. Ďakujem jej za to, že ma naučila, že veľké srdce, štedrosť a pokoru si za peniaze nikto nekúpi, ale ak chceš príliš, môže sa ti stať, že sa zadusíš sústom z kačice...

Vlastina Svátková

Vlastina Svátková

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  1x

-------www.vlastinasvatek.eu------- Zoznam autorových rubrík:  Zo života tehotnéhoZo života rodinnéhoZo života materskéhoZo života...

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu