reklama

Mojej najmilovanejšej a najkrajšej...

Otvorím detské oči a v prvej sekunde skúmam, kde som: nado mnou porcelánový luster s dvomi čiernymi bodkami, ktoré pripomínajú muchy, obrovská, bielo-modrá „duchna“, v ktorej sa strácam, za oknom vášnivo debatujúci vtáci a neruší ich ani štekot Šarika, ktorý ma volá rýchlo von, aby mi neuniklo nič z toho neuveriteľného, čistého, voňavého, dedinského života. Mám chuť od radosti zvýsknuť. Zoskočím z vysokej manželskej postele ťahaná vôňou čerstvého kakaa a vidím v zástere zhrbenú, maličkú a neskutočne krásnu babičku. Moju babičku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (23)
Obrázok blogu

Celé detstvo som bola presvedčená, že si z rozprávky. Že som sa stala tvojou vnučkou hlavne preto, aby si ma naučila krásam života, viem ale až dnes.
Naučila si ma, že práca je jediný účinný liek na všetky trápenia. Brávala si ma so sebou na pole, posadila ma na kus látky a začala okopávať. Dlhé hodiny bez prestávky. Pílila som ti uši fňukaním: ,,Babi, ja sa nudííím, babi mňa to nebavííí, babi, ja som sa počúrala, už poď!!!“ Nepovedala si ani slovo, vyberajúc zo zeme jeden zemiak za druhým, len občas si sa narovnala a bolestivo sa chytila za chrbát.
Chcela si, aby som sa naučila dívať okolo seba. Vnímať krásu obyčajných vecí. Na lúke som si ľahla na mäkkú zem posiatu kvetmi a ich vôňa ma prikryla presne ako tvoja duchna. Počúvala som volanie vystrašeného cvrčka a rozmýšľala ako asi vyzerá. Snažila som sa chytiť lúčneho koníka, ktorý pobavene čakal než za ním vyskočím, aby mi ufrnkol pred nosom. Skúšala som sa dotknúť motýľa (mal nádhernú farbu a od tej chvíle sa stala fialová farbou môjho života). Vyplašene vibroval v tme zovretých dlaní, šteklil ma jemnými nôžkami a ja som čakala na jeho výraz, keď zrazu zistí, že je slobodný. To bude iste radosti. Otvorila som dlane, nech si letí, ale jeho krídla, poznačené nedobrovoľným väzením, už vzlietnuť nedokázali. Utierala som slzy do tvojej zástery...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Naučila si ma uchovávať spomienky a vnímať dušu starých vecí.
Objavila som tvoju tmavú pivnicu. Srdce mi tĺklo vzrušením, keď som sa do nej tajne priplížila a nazerala do zaprášených krabíc, čo je v nich za poklady. Otravovala som ťa každý deň, aby si mi ukázala čo je v tých naspodku, do ktorých som sa nemohla dostať. Jedného dňa si všetky mechy a krabice vyťahala na záhradu, s cieľom všetko pretriediť a spáliť. Skákala som ako posadnutý hľadač pokladu, ktorému práve zapípal detektor kovu. Zatuchnuté oblečenie, polorozpadnuté knižky, hračky po mojej mame. Hnevala som sa na teba, pretože ten poklad mal byť iba môj, ale ty si zavolala aj Anču z horárne, nech si ide niečo nahrabať pre svoje štyri decká. Nemala peniaze a nemali čo na seba, a ty si jej pomáhala vyberať zachovalé detské botičky a kabátiky. Sledovala som, čo jej dávaš a občas som zvolala: ,,Babi, to jej nedávaj, to sa mi hodí!“ Ale ty si nepovolila, utrela mi slzy do zástery a povedala: ,,Vždy budú na zemi ľudia, ktorí na tom budú horšie ako ty. Veci, ktoré pre teba nič neznamenajú, môžu mať pre nich nevyčísliteľnú hodnotu..."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Naučila si ma milovať zvieratá a neutekať z boja.
Hneď, ako som k tebe dorazila na prázdniny, išla som ich všetkých skontrolovať: osem zajacov, dvadsať sliepok, tri kravy, kozu, milované mačiatka a psy (a moja mama potom kontrolovala moje telo a zberala zo mňa blchy). A Šarik...to bol najlepší kamoš na svete. Jeho múdrosť v očiach sa nevidí ani medzi ľuďmi. Raz si babi chcela odstrániť osie hniezdo zo záhrady, pamätáš? Kričala si na mňa, aby som sa utekala schovať, ale ja som tam stála ako prikovaná a nemohla ťa v tom nechať samotnú. Šarik verne vedľa mňa. V tom sa všetky osi vyrútili rovno nás a dopichali nás od hlavy až k pätám. Šarik mi lízal rany, ty si ma potierala cibuľou a utierala mi slzy do zástery. A potom Šarika niekto zastrelil v lese a jedna rana zostala navždy otvorená...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Naučila si ma bojovať a nikdy sa nevzdávať.
Bývala som často chorá a ty si ma varovala, keď naši chodili do práce. Mala som asi osem a strašne silný zápal pľúc. Ležala som v posteli a cez pokojné slzy a občasné bezvedomie som ti oznámila: ,,Babi, ja umieram...“Pohladila si ma po čele a ja som cítila, aké sú tvoje prsty drsné a zvráskavené. Povedala si, že my ženy vydržíme všetko, lebo sme silné a nič nás nezlomí. Musíme vydržať, kvôli našim mužom, ktorí nás potrebujú. A potom si náhle a tragicky o svojich mužov prišla: o dedka a syna.Svoj smútok si uzamkla a púšťala ho von tajne po nociach. Mala si okolo seba kopu detí, ktoré čakali na svoju veselú babičku, ktorá s nimi bude spievať, vymýšľať básničky a rozprávať im na dobrú noc rozprávky. Len občas si si utrela slzu do zástery, keď sme sa ťa opýtali, aké je to v nebi a či nás dedko vidí...

SkryťVypnúť reklamu
reklama



Dnes oslavuješ 80-tku a vyzeráš stále tak, ako keď som otvorila oči v tvojich slnkom vyhriatych duchnách a videla ťa v zástere variť kakao: maličká, bielovlasá a neskutočne krásna.

Vlastina Svátková

Vlastina Svátková

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  1x

-------www.vlastinasvatek.eu------- Zoznam autorových rubrík:  Zo života tehotnéhoZo života rodinnéhoZo života materskéhoZo života...

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu